Akreditácie stále aktuálny problém

Autor: Milan Ružička | 12.2.2016 o 15:35 | Karma článku: 3,80 | Prečítané:  589x

Horúci problém akreditácií vysokých škôl (VŠ), stále vrie pod hladinou verejnej pozornosti. Občas vyfúkne ako bublina na povrch, najmä v tlači.

Horúci problém akreditácii vysokých škôl (VŠ), stále vrie pod hladinou verejnej pozornosti. Občas vyfúkne ako bublina na povrch, najmä v tlači. Ako emeritný profesor, a tiež ako bývalý riaditeľ vedeckého ústavu SAV, stále sledujem dianie vo vede a vzdelávaní. V poslednom čase ma zaujali dve takéto aktivity, ktoré sa v tejto súvislosti vynorili nad hladinu. Bol to rozhovor M. Mojžiša s predsedom Akreditačnej komisie VŠ (.týždeň, 42. s.16-18) a rozhovor s Prof. P. Sýkorom (SME, 28.11.2015).

Rozhovor s predsedom Akreditačnej komisie vyvolal moju repliku, ktorá bola zamietnutá, citujem „kvôli dĺžke a aj kvôli forme, nevieme  zalomiť v časopise takéto odseky“. Bolo mi to ľúto, lebo som sa nedozvedel či bol tiež nesúhlas s obsahom. Keď som si prečítal rozhovor s Prof. Sýkorom, kde som našiel veľa podobných názorov, nabral som odvahu znovu sa zapojiť do diskusie. Akreditačná komisia odsúdila na verejnú hanbu niektoré VŠ, pričom nebolo úplne jasne deklarované prečo. Média si na tom pochutili a viedlo to aj k takému diskriminačnému označeniu aké urobil v tomto rozhovore pán M. Mojžiš, ktorý tieto školy označil za „mizerné školy“. Mal k takémuto krutému hodnoteniu nejaké závažné opodstatnenie?

Vzdelávanie patrí do starostlivosti vlády a štátnej administratívy. Inštitúcie, ktoré toto vzdelávanie zabezpečujú však nemôžu byť súčasťou politických hier, ale vyžadujú si určitú nezávislosť. Ak sa v rámci diskusie zamyslíme nad príčinami nedostatkov vzdelávacích inštitúcii, musíme konštatovať, že je to prílišný dirigizmus uplatňovaný na fungovanie škôl. Najaktuálnejší problém pri zabezpečovaní vzdelávania, okrem platov učiteľov a technického vybavenia škôl, je kvalita vzdelávania, osobitne na VŠ hodnotená Akreditačnou komisiou (AK).

Čo s akademickou slobodou?

Ťažiskovým problémom je podceňovanie vedy a vzdelávania vládnou administratívou a politikmi. Dôsledkom je nedostatočné finančné zabezpečenie a nevhodne nastavený spôsob rozdeľovania peňazí.  Prof. Sýkora konštatuje, že akademická sloboda  univerzít je minimálna. Nemajú možnosť slobodnej voľby študijných programov a foriem výučby. Sú príliš stesnané do kritérií akreditačnej komisie, ktorá je iba poradný orgán ministra školstva. Akreditačná komisia by mala byť nezávislá od aktuálnej politickej administratívy, aj ministra školstva. Na jej kreovaní by sa mali podieľať všetky VŠ.

Nivelizácia a byrokratizácia.

Hodnotenie VŠ pri akreditácii trpí nivelizáciou, keď sa rovnakým metrom hodnotia fakulty, alebo školy, ktoré majú odlišné zameranie a náplň. Je ťažko možné porovnávať výsledky vedných odborov, ktoré sa opierajú o náročné a niekoľko rokov trvajúce terénne, alebo stacionárne výskumy. Tie neprinášajú rýchlo publikovateľné výsledky, na rozdiel od odborov, ktoré môžu dosahovať experimentálne výsledky v laboratóriách publikovateľné aj priebežne. Regionálne terénne a  experimentálne výsledky výskumov majú v medzinárodnej vede často veľmi rozdielny ohlas.

Byrokratizácia  akreditácie VŠ sa prejavuje desiatkami kilogramov papierov, ktoré dokumentujú to čo je uložené v databázach inštitúcii. Hodnotenie by sa malo opierať o komplexnejšie kritéria. Aj o to prečo sú jednotlivé VŠ zriadené, alebo akú spĺňajú úlohu v rámci spoločnosti. Tiež o to aké majú prepojenie na vedecké pracoviská, ktoré môžu do výučby priniesť najnovšie poznatky a tiež prispieť k zvyšovaniu kvalifikácie učiteľov. Vytvorenie spoločného pracoviska VŠ a SAV prinieslo, na príklad, vznik nových študijných odborov a programov. Zapájanie vedeckých pracovníkov do výučby prispelo tiež k habilitáciám a inauguráciám nových kvalifikovaných učiteľov  a nových garantov.

Kvalita a obsah kritérií.

Kvalita a obsah kritérií sú zamerané iba na niektoré úlohy VŠ. Pre komplexnosť sú potrebné tri základné podmienky, čo nevrhá dobré svetlo na metodický nástroj Akreditačnej komisie. Prvou a podstatnou je nedocenenie, resp. ignorovanie pedagogickej aktivity a jej výsledkov, napriek tomu, že táto tvorí  tri  štvrtiny pracovnej náplne pedagógov. Druhou podmienkou, vo  vzťahu k pedagogickým povinnostiam, je neprimerané   hodnotenie  vedeckej aktivity a dosiahnutých výsledkov, najmä ak tieto nároky sú približne rovnako vysoké ako pri pracovníkoch, ktorí sa venujú najmä vede. Pracovníci VŠ môžu vede a výskumu venovať približne štvrtinu svojho pracovného času. Treťou podmienkou je otázka úspešnosti absolventov v praxi, nie na základe matematiky, ale podľa konkrétnych príkladov.

Kritéria hodnotenia sa prevažne opierajú o počty, číselné vyjadrenie aktivity. Kvalita je hodnotená nepriamo, najmä podľa medzinárodných ohlasov, citačné indexy, karenty a podobne. To vedie k diskriminácii prác a publikácii z niektorých vedných odborov, ktoré nemajú takú výhodnú pozíciu ako niektoré vychytené odbory. V hodnotení sú potom znevýhodnené vedné odbory, ktoré sa opierajú o regionálne, najmä prírodné podmienky, oproti experimentálnym chemickým, alebo medicínskym a technickým odborom. Počty neodrážajú kvalitu, a nesplnenie nemôže limitovať jeden chýbajúci bod.

Ako ďalej?

Jednotlivé VŠ, o vedeckých ústavoch nehovorím, sú nútené hľadať spôsoby ako prežiť a ešte aj hľadať cesty na rozvoj v súlade s pokrokom poznania a sociálneho rozvoja. Musia zápasiť aj s prebujnenou, byrokraciou, ktorá prehnanými administratívnymi opatreniami uberá aktívnych a tvorivých pracovníkov o čas a energiu. Dá sa preto pochopiť, že sa niekedy uchyľujú k rôznym, aj nevhodným opatreniam, ako sú vymýšľanie atraktívnych a ľúbivých študijných programov, alebo pre udržanie počtu študentov občas prižmúria oči pri slabších študentoch. Prípadne hľadajú spôsoby na obchádzanie kritérií hodnotenia pri habilitáciách a inauguráciách. Nemôžu žiť iba pre kritéria akreditácie, ale musia zabezpečovať výučbu a bežné problémy pre chod školy.

Uvažuje sa o výskumných univerzitách. Ak majú prosperovať,  mali byť špecializované a ich učitelia by mali mať znížene pedagogické úväzky. Vzdelávacie univerzity by pri vzdelávacej činnosti mali byť podporované výskumnými univerzitami a vedeckými pracoviskami. Najmä pri dopĺňaní a rozširovaní študijných programov o nové poznatky vedy. Žiaduca by bola spolupráca s praxou v tých odboroch pre ktoré vychovávajú absolventov.

Všetky normy, zákony a predpisy limitujú v spoločnosti jej aktivity. Je   otázka,  či  ich  majú  brzdiť,  alebo,  či  hranice  limitov  nemajú   iba usmerňovať spoločenské aktivity. Tak je to aj s inštitúciou akreditácie VŠ. Nesprávne nastavenie hodnotiacich kritérií je záťažou pre rozvoj VŠ, preto treba zvážiť aké kritéria a limity sa pri hodnotení kvality VŠ nastavia a či budú matematickou dogmou.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Útok pri istanbulskom štadióne neprežilo 38 ľudí

K útoku sa nikto neprihlásil, stopy majú ukazovať na Kurdskú robotnícku stranu.

PLUS

Na trhu platí: Zmanipuluj, čo môžeš a urvi, čo sa dá

Marketing je vojna vedená mierovými prostriedkami.

KULTÚRA

Vybrali sa na nebezpečnú púť za úžasným jedlom

Niekoľko rokov vchádzali do arabských kuchýň, kde sa dozviete aj to, čo nechcete.


Už ste čítali?